Africa... you have so much to give...

neděle 18. července 2010

Projekt s moskytierami

Tieto prvé dva júlové týždne sme zamestnaní projektom s moskytiérami. Celé to vzniklo tak, že volal Bonaventura a prosil nás, aby sme urobili prieskum domácností v Isingiro district, kde pred rokom distribuovali moskytiéri. Zdalo sa mi to hneď veľmi zaujímavé : môžeme sa podívať do domácností, ako ľudia žijú a vidieť aké sú ich potreby. Teraz je akurát obdobie vyššieho výskytu malárie, veľa našich známych má maláriu. Je veľmi sucho, všetko je zaprášené, šedé, žlté. Prvý dážď čakáme 15.augusta, potom začne obdobie dažďov. Späť k projektu. Ako sme vlastne došli k tomu, o čo presne ide a ako sme prišli k dopravnému prostriedku radšej nebudem opisovať. Bolo to zase zdĺhavé a nejasné jednanie s Uganďanmi. Nakoniec sme sa dopracovali k tomu, čo sme chceli, aby sme mohli túto prácu robiť. Ide o to, že vďaka medzinárodnej organizácii „Against malaria“ bolo v distrikte Isingiro (ktorý ešte spadá pod Mbararu) pred rokom rozdaných 1000 moskytiér do 8 dedín v tomto distrikte. Teraz organizácia Against malaria potrebuje spätnú informáciu o tom, či ľudia tieto moskytiéri používajú, v akom sú stave apod. Bonaventura mi poslal kontakt na „health officer“ z Isingiro district, dr.Jamesa, s ktorým sme sa dohodli na stretnutie. Hneď v ten deň sme aj vyrazili do terénu. Videli sme 13 domácností v 2 dedinách. Bola som veľmi prekvapená, že ľudia moskytiéri fakt používajú. Pretože som počula historky o tom, že z moskytiér sa bežne stávajú záclonky na okná, závesy, svadobné šaty , závoje apod. Akurát v jednej rodine, ktorú sme navštívili nám doniesli moskytiéru, ktorú pred rokom dostali, v neporušenom obale. Vysvetľovali nám, že ich rodina má 6 členov a moskytiéra je len 1, takže sa nevedia dohodnúť kto pod ňou bude spávať, aby nikto nebol ukrivdený. Veľa rodín vedelo ako sa moskytiéra správne musí podkasať pod matrace. Je tu veľa veľkých rodín – majú aj 10 a viac detí, takže moskytiéri, ktoré dostali , nestačia.
Tento týždeň sme dokončili ďalšie dediny, dohromady 50 dotazníkov. Rozdelili sme sa na 2 skupiny- ja a doktor James, a Karolína, Ester a Absolón. Honza bol náš „the best driver“ ako vždy. Bolo to vyčerpávajúce, v tej horúčave, prachu, lebo je obdobie sucha, prešli sme množstvo domácností, nie všetky mali moskytieri, tak sme hľadali tie, ktoré majú. V stredu sme videli 7 domov, vo štvrtok až 30. To ma dorazilo. Medzi rečou som sa dr.Jamesa pýtala, ako je to tu s očkovaním. Povedal, že dostávajú zadarmo od vlády vakcíny pre deti – tetanus, measles (spalničky), DPT , BCG, polio. Pýtala som sa, ako to v tomto distrikte vypadá s novorodeneckým tetanom. V afrických krajinách je to častý problém, pretože je zvykom po pôrode pupočník zaplácnuť hlinou, aby sa zastavilo krvácanie, alebo kravským lajnom. Hovoril, že majú veľmi málo prípadov – tak 1-2 ročne. To je dobre. Je to aj práca CORPs – komunitných dobrovoľníkov- sú to laici, ktorí sa pravidelne vzdelávajú a potom šíria osvetu u svojich ľudí v dedine. Projekt CORPs sa rozbehol práve v regióne Mbarara (tu je jednoduchšie začínať všetko, pretože z tohto regiónu pochádza prezident a veľa ľudí vo vláde). Najväčšími zdravotnými problémami sú tu malária, HIV/AIDS, helmintózy (červy-paraziti), ďalej choroby z nedostatočnej hygieny (stále nie je zvykom umývať si ruky) a choroby prenášané nečistou vodou. Je tu program na odčervovanie detí, prebieha 2 krát ročne, ale ku všetkým deťom a do všetkých dedín sa aj tak nedostane. Predtým mi niekto už ukazoval rastlinu, ktorej korene ľudia používajú ako prírodný a veľmi účinný prostriedok na odčervenie, všetci ľudia o tom ale nevedia.
Takže prieskum používania moskytiér je hotový, videli sme, že moskytieri ľudia naozaj používajú, len žiaľ, nie všetci ich majú a nie pre všetkých členov domácností. Isingiro district má až 450 000 obyvateľov. Napísala som „report“ a chcem požiadať organizáciu o ďalšie moskytiéri. Uvidíme, ako to dopadne.




čtvrtek 8. července 2010

Nádherný víkend v Rushooke







Prvý júlový víkend sme mali možnosť stráviť v nádhernom hornatom kraji asi 100km juhozápadne od Mbarary, v dedinke Rushooka. Pozvanie sme mali od sestier, ktoré tu dlhé roku vedú zdravotné stredisko (mimochodom vychýrené v okolí ako najlepšie). Informácie sa tu v Ugande šíria rýchlo- ústne, každý o všetkom vie, čo kde je a čo sa kedy koná, stačí sa len opýtať a viete najnovšie novinky.
Sestry majú okrem tohto centra v Rushooke aj formačný dom v Ruti – dedine 7km od Mbarary. V Ruti sme sa konečne stretli so sestrou Martinou, Slovenkou, mojou krajankou ! Tá bola predtým v Rushooke, len posledné 2 týždne je v Ruti. Do Rushooky sme mali ísť autobusom a na boda-boda, čo by bolo veľmi dobrodružné podľa toho, čo sme sa potom dozvedeli o tunajšej verejnej doprave, ale nakoniec sme šli autom s Martinou, ktorá chcela jeden deň stráviť v milovanej Rushooke. Už sa jej vôbec nedivím, prečo jej Rushooka tak chýba ! Je to doslova a do písmena dedinka v údolí, leží v nadmorskej výške okolo 1700 m.n.m., okolo sú hory. Ale dostať sa do Rushooky je tiež dobrodružstvo. Vedie tam odbočka z hlavnej cesty do Kabale (tunajšej „highway“ samá jama), cez dedinu Rwahi, po poľnej hrboľatej ceste s výmoľmi a mlákami s vodou a bahnom na niektorých miestach, fakt africké safari. Safari znamená cesta. Cestou sme sa ešte dozvedeli zaujímavé „stories“ od sestry pochádzajúcej z Rushooky. Rozprávala nám zaujímavosti zo života ugandských žien. Vdovy, ktoré sa chcú znova vydať, musia svoje deti nechať u svojej matky, pretože inak nemajú šancu. Preto toľko detí žije u babičky. Opýtala som sa, či sa predsa len niekedy nenájde muž, ktorý by chcel prijať aj jej deti, ale sestra ma hneď uzemnila : „No chance, my dear.“ Ženy často rodia tak, že ráno idú na pole a večer sa vracajú s dieťaťom. Väčšinou im pri pôrode nik nepomáha. Ak rodia doma, tak manžel predtým vždy utečie, že má niečo dôležité vybaviť. Niekedy im pomáha aspoň matka. Niet sa čo diviť, prečo toľko detí umiera pri alebo krátko po pôrode.
Sestry majú v Rushooke postavený dom v európskom štýle, hneď vedľa je zdravotné centrum- dispenzario, kde pracujú 3 sestry- jedna v lekárni, ostatné 2 robia administratívu, ďalej tam majú miestny personál. Sklad liekov obsahuje všetko potrebné, sestry pravidelne mesačne vozia zásoby z Kampaly z centrálneho skladu liekov. Všade je poriadok, čisto. Tak veľmi sa to líši od afrického chaosu. Sestry by mohli zamestnať mňa, pretože potrebujú doktora a väčšinou k nim prichádzajú len študenti medicíny z Európy na leto. Za týždeň má priletieť Poľka. Ja som veľmi rada, že ma tu potrebujú, bude to skvelá skúsenosť a dobrá lekcia tropickej medicíny. Len ma mrzí, že ostatní ešte nič nemajú. Rushooka je nádherná, každý deň sme boli v okolitých kopcoch. Výhľad je krásny. Cestou sme stretávali otrhané deti pasúce všadeprítomné kozy, dievčatá s jedným dieťaťom na chrbte a často tehotné už s druhým. Deti po nás pokrikovali „Muzungu, Bazungu“, ale na to sme už zvyknutí. V nedeľu sme boli na omši, kostol tu spravujú františkáni (Poliak Teofil a Talian Carmello, ktorý má zrovna maláriu). Kostol bol plný farebných uniforiem so žiarivo žltými tričkami detí študujúcich na St. Paul Secondary School. Bolo to úžasné – spev, bubny, tlieskanie, mávanie. Spievali fakt všetci. Na konci si Teofil neodpustil a zavolal nás dopredu, aby sme sa predstavili. Tak aspoň už pre nich nie sme len „Bazungu“ . Krásny víkend nám skončil, v pondelok ráno sme sa vrátili do Mbarary, a začali vymýšľať ďalšie projekty.

úterý 6. července 2010

Prieskum komunít v okolí Mbarary





Posledný júnový týždeň sme spolu s Američanmi robili prieskum komunít v okolí Mbarary. Amíkom šlo hlavne o vyplnenie formulárov, z čoho budú robiť štatistické vyhodnotenie. Mne šlo hlavne o to, vidieť ako tu ľudia žijú. V utorok sme boli v časti Nyamitangy nazývanej TSIGYE (siče). Pre upresnenie- Nyamitanga je časť Mbarary, kde bývame. Má jednu veľkú časť nazývanú „The Catholic Hill“, kde je katedrála, katolíckymi misiami založené školy a centrá. Ďalšia časť Nyamitangy je moslimská, je tu mešita, z ktorej každý deň v dané hodiny počujeme modliaceho sa muzeína až k nám.
Ľudia, ktorých sme navštívili spolu s našimi tlmočníkmi boli lepšie postavení. Tu v Ugande sa to posudzuje podľa toho, akú strechu na dome majú- tí lepšie postavení plechovú, ďalej podľa toho, či majú elektriku, či vlastnia TV, prípadne rádio, bicykel alebo dokonca motorku, aký veľký dom majú. Všetci Uganďania, aj keď žijú v neuveriteľnej špine a umývajú sa len raz za čas (posudzujem podľa vône, ktorá sa okolo nich šíri) si potrpia na pekné a čisté oblečenie. Ženy nosia šaty z nádherných látok. A ako sa nosia ! Žiadne krivé kyfoskoliotické chrbty ako u nás.
V rodine, v ktorej sme boli, žila matka s 2 synmi vo veku okolo 12r., 2 dospelými dcérami a ich deťmi. Manžel pani zomrel pred pár rokmi. Mali plechovú strechu. Deti mohli chodiť do školy. V dome mali elektriku, TV, jednu veľkú miestnosť – obývačku, kde mali dokonca stôl a kreslá, aj keď poriadne ošumelé, ale predsa. Mali 2 spálne – malé tmavé miestnosti, kde bola jedna veľká posteľ a nahádzané oblečenie a rôzne iné veci. Uganďania si na poriadok nepotrpia. Niektoré veci, ktoré my pokladáme za dôležité, oni vôbec neriešia. Podlaha tradične hlinená. Kuchyňu tu ľudia mávajú obvykle vonku – nejaký provizórny stôl, alebo jednoducho na zemi pohádzané kuchynské náradie – teda 1 hrniec, nôž, varechy. Varia väčšinou na ohni. Tí lepší majú latríny, kde sú jednoducho v zemi vyhĺbené diery a akási „kúpeľňa“- živým plotom obohnaná komôrka, kde sa kúpu. Táto rodina mala aj kurín s pár kurami, pár kôz a políčko pri dome s banánovníkmi, kukuricou, fazuľou, prosom. Pani domu si privyrába pletením slamených košíkov a rohoží.
Ďalšie rodiny sme navštívili vo štvrtok v osade Rwariire, asi 4 km od Nyamitangy. Prvá rodina bola neúplná, sama pani domu so svojou matkou a 2 deťmi – 8-ročným dievčaťom a 4-ročným chlapcom. Otec im zomrel pred pár rokmi, bola to nejaká nehoda. Pani domu cez deň zháňa jedlo, kým jej matka varí a stará sa o deti. Nemajú to ľahké. Jedia prevažne matoke, ako väčšina ľudí, a takisto ako pre väčšinu ľudí, je to ich jediné jedlo za deň. Fazule majú 2x týždenne, našťastie mávajú často mlieko ako náhradu proteínov, pretože skupujú od farmárov mlieko, prevárajú ho, plnia do fliaš a predávajú. Majú malý obchodík so základnými potravinami. V dome majú jednu miestnosť, ktorá je vlastne obchod a slúži zároveň ako nejaká obývačka a maličkú spálňu, kde spia všetci. Nemajú elektriku. Väčšinu času trávia vonku. Varia na ohni. Ale majú plechovú strechu. U tejto rodiny sme sa dozvedeli ešte smutný príbeh. Pani domu nám rozprávala, ako jej bratia zahynuli v r.2000 pri hromadnom upálení v meste Kanungu. Šlo o nejakú sektu, ktorá hlásala, že prichádza koniec sveta a kto sa chce dostať do neba má všetko predať sekte a prísť na miesto hromadného upálenie- iba tak sa mali údajne dostať do neba. Veľa jednoduchých ľudí, ktorí boli zúfalí tomu uverilo. Veľa ľudí takto prišlo o svojich drahých a o majetok. Aj to je Uganda.
Ďalšia rodina bola takmer až zámožná, všetko sa to odrážalo od toho, že obaja rodičia boli dobre vzdelaní- otec hovoril plynule anglicky, vyštudoval „Business School“, matka takisto hovorila dobre anglicky a mala vyštudovanú „Nursing School“. V dome mali „Drug store“- to je akási obdoba lekárne, kde majú najzákladnejšie lieky ako Paralen a dokonca niektoré antibiotiká. V dome mali elektriku, mali rádio a bicykel. Mali 2 oddelené spálne – jednu pre deti, jednu pre seba. Všetky postele mali moskytiéri ! To bolo prvý krát, kedy sme videli u bežných ľudí moskytiéru. Rodina má 4 deti, najstarší syn má 16 rokov, najmladší 6. Všetky deti okrem 6-ročného Roberta boli v škole. Pán domu nám nadšený ukazoval záhradu pri dome, kde mal mangá, papáju, samozrejme neodmysliteľné banánovníky, proso, kukuricu. Pre vodu chodia asi 1km cesty od domu do nejakého jazierka. Niektoré rodiny aj vyše 4km. Býva to úloha hlavne detí, ktoré nosia na hlavách niekedy aj 20 litrové kanistre.
To boli tie lepšie rodiny. Ostatné skupiny, ktoré navštívili oveľa chudobnejšie rodiny rozprávali smutnejšie príbehy. Videli rodinu, kde boli členovia HIV+, polosiroty. Deti, ktoré niektorí deň nedostanú jedlo, rodina žije v jednej malej špinavej miestnosti, nemajú na školu apod.
Mali sme možnosť vidieť, že postavenie rodiny veľmi závisí od vzdelania, aké majú jej členovia. Bolo vidieť, akú biedu spôsobuje HIV, mylné učenie, malária. Bola tu veľmi dobrá skúsenosť, že sme nahliadli do domácností.